So zármutkom sme prijali správu o úmrtí prvej československej opernej režisérky, ktorá pôsobila na doskách dnešnej Štátnej opery.

DRAHOMÍRA BARGÁROVÁ

(13. 6. 1936 v Moravskom Svätom Jáne – 27. 1. 2021 v Bratislave)

V Spevohre Divadla J. G. Tajovského začala pôsobiť hneď po jeho založení v roku 1959. Do Banskej Bystrice prišla ako čerstvá absolventka štúdia opernej réžie – začala na VŠMU v Bratislave (Otakar Zítek) v roku 1960, štúdium ukončila v Brne na JAMU (Miloš Wasserbauer). Podieľala sa už na prvej inscenácii nášho divadla – Foersterovej opere Eva, ako asistentka režiséra Františka Rella. Mladá umelkyňa zviazala svoj profesionálny život s Banskou Bystricou na 10 rokov, počas ktorých tu pôsobila vo viacerých funkciách – ako režisérka, asistentka réžie i dramaturgička.

V jednom z rozhovorov, ktorý uskutočnila pre Štátnu operu, sa vyslovila, že ako operná režisérka, žena, to v rýdzo mužskom prostredí nemala ľahké. Bola prvolezkyňou nielen v rámci Slovenska, ale aj celého Československa. Podľa vlastných slov bola raritou a neustále musela svoju pozíciu obhajovať. Napĺňalo ju však šťastím, že svojím spôsobom otvorila dvere ženským režisérkam súčasnosti, ktoré sú dnes prirodzenou súčasťou operného sveta. Kritika chválila jej moderné inscenačné postupy, jej súčasníci spomínajú na jej nekonvenčnosť, iskrivý intelekt, na jej silnú osobnosť i zložitosť povahy. Nepochybne aj vďaka nim vírila vody vtedajšieho diania v opernom svete.

Na pôde Spevohry DJGT v Banskej Bystrici režijne vytvorila deväť inscenácií: J. Pauer: Slimák táradlo (1962), G. Donizetti: Don Pasquale (1964), G. Verdi: Maškarný ples (1965), C. Orff: Múdra žena (1966), R. Leoncavallo: Komedianti (1966), L. Janáček: Její pastorkyňa(1967), G. C. Menotti: Stará panna a zlodej (1967) – s Kolomanom Čillíkom, O. Nedbal: Poľská krv (1967) a G. Verdi: Traviata (1968). Jej posledná inscenácia sa v našom divadle zapísala do histórie aj ako mimoriadny debut vtedy začínajúcej Edity Gruberovej v úlohe Violetty, v jednej z jej profilových úloh. Z Banskej Bystrice kroky Drahomíry Bargárovej mierili do košickej Opery, kde strávila celý zvyšok svojej profesionálnej kariéry. Napriek tomu, že nikdy nedostala príležitosť režírovať na doskách Opery SND, nezmazateľne sa zapísala do dejín československého operného umenia ako režisérka pozoruhodnej invencie a inscenátorskej odvahy. 

Česť jej pamiatke!